Indiánov príbeh o živote

V malej indiánskej osade žil starý muž so svojím synom. Ľudia k nemu chodili pre radu, bol uznávaný za najmúdrejšieho staršinu až do dňa, keď sa spustil reťaz podivuhodných udalostí. V ten deň sa muž vydal na lov so synom a vrátil sa s nádherným žriebäťom, ktoré prišlo o matku. Zo žriebäťa vyrástol krásny žrebec. Všetci hovorili: “Dedo, ty máš ale šťastie!“ “Šťastie? Možno áno, možno nie. Nepoznáme celý príbeh! “Odpovedal starček. “Čo to hovorí, ako môže pochybovať?“ Čudovali sa ostatní. Náčelník kmeňa sa dozvedel o krásnom žrebcovi a ponúkol zaň mužovi desať svojich najlepších koní. Starček však výmenu odmietol. “Blázon!“ Komentovali dedovo rozhodnutie ostatní. Jedného dňa žrebec zmizol. “Také nešťastie!“ Lamentovali všetci. “Možno nešťastie, možno šťastie, nepoznáme celý príbeh,“ odpovedal muž. “Pomiatol sa na rozume,“ súdili ostatní a prestali ho považovať za mudrca. Za dva týždne sa žrebec vrátil z hôr a priviedol so sebou päť nádherných kobýl. “Ten dedo má ale šťastie!“ Volali susedia. “Či je to šťastie alebo nie, to ukáže život,“ odpovedal muž. “Od radosti mu preskočilo!“ Domnievali sa ostatní. Mudrcov syn začal kobyly cvičiť a jedna z nich ho zhodila na zem tak, že si vážne zlomil nohu. Šaman vyhlásil, že už nikdy nebude chodiť ako predtým. “To je hrozné, taká smola!“ Ľutovali ho ľudia. Ale dedo si zase húdol svoje: “Smola? Šťastie? Kto vie. ““ Od bolesti sa zbláznil! “Kričali ostatní. Na druhý deň vstúpil kmeň do vojny a všetci zdraví muži museli odísť do boja. Mudrcov syn kvôli svojmu zraneniu nikam ísť nemohol. Z bitky sa nevrátil nikto. A tak všetci hovorili: “Dedo, ty máš ale šťastie, my sme prišli o mužov a synov, taká tragédia. Len ty máš všetko, ten kôň bol pre teba naozaj požehnaním. ““ Tragédia alebo požehnanie? Nepoznáte stále koniec príbehu. ““ Šialenec, čo chce ešte počuť, keď naši muži sú mŕtvi! “ Zvyšku kmeňa sa zmocnila banda vyhnancov a zotročila ho. Pracovali ťažko, až živí závideli mŕtvym. “Mal si, dedo, pravdu. Kiež by sme zomreli v boji s našimi mužmi a synmi! ““ Z hľadiska prítomného okamihu sa to tak javí, ale nesúďte. Stále nepoznáte zmysel príbehu. Už za okamih to môže byť inak. “Ľudia sa chceli na starca vrhnúť, ale zvonku sa ozval hluk. Objavili sa ich muži, ktorých považovali za mŕtvych a oslobodili ich z otroctva. Dozvedeli sa, že v boji nezomreli, boli iba zajatí. Bolo to radostné stretnutie. Pri večernom ohni si spomenuli na Dedové slová o tom, že nemajú súdiť, ak nepoznajú celý príbeh. Požiadali ho, aby im povedal, aký teda má ten príbeh koniec. “Poznať celý príbeh znamená pozorovať ho zo všetkých štyroch uhlov, zo štyroch vzhľadov. Tým prvým je pohľad obete: ten vždy volá po odplate. Tým druhým je pohľad páchateľa: ten vždy tvrdí, že je nevinný, že mu nič iné neostávalo. Tým tretím je pohľad nezaujatého sudcu, ktorý pozná pohľady oboch strán. Vie, že každý robí to, čo robí, z nejakých vnútorných pohnútok. Keby vnútorný motív páchateľa nebol dostatočne silný a z jeho hľadiska ospravedlniteľný, potom by to jednoducho nerobil. “ “Hovoril si o troch pohľadoch. Aký je ten štvrtý? “ “Ten štvrtý nie je z tohto sveta hmoty. Číta vaše myšlienky, emócie a privádza ich do fyzického sveta. Pozná vaše pohnútky, vidí do vášho svedomia. Hovorí neustále k vášmu ja, ale vy ho nepočúvate. Netušíte teda nič o príčinách udalostí, aj keď denne bojujete s ich následkami. Nechápete ich zmysel, nevidíte v prekážkach a ťažkostiach posolstvo od Boha. Míňate každú príležitosť niečo pochopiť, naučiť sa, duchovne vyrásť. Stále súdite, hoci vám život dokazuje, ako vrtošivé vaše súdy sú. Spomeňte si na udalosti okolo koňa. Koľkokrát ste o tom istom povedali, že je to šťastie a vzápätí zase nešťastie! Preto si zapamätajte: nič nie je náhoda, všetko ste si pripravili sami. Všetko sa deje v pravú chvíľu a na pravom mieste. Preto čokoľvek prijímajte ako príležitosť. Proste teda, aby ste pochopili význam a príčinu udalostí, o silu a pokoru, aby ste prekážku prekonali a o lásku, aby ste neublížili a zachovali si slnko v duši. Všetci sme na ceste za Svetlom. Každý si volí sám, akou cestou pôjde, či okľukami, močiarmi, čiernymi roklinami, alebo priamo a rýchlo cestou srdca. Na konci sa rovnako raz všetci stretneme. Koniec cesty a teda aj každého príbehu sa volá - návrat domov - spojenie s Bohom, so Svetlom, s Láskou, z ktorej sme vzišli a ktorou sme. Ten štvrtý pohľad, ktorý je vždy prvým, je Božia prítomnosť v nás.“